Práve pre to, že kvalita testu je rovnako vysoká ako kvality testovaného auta, chcem sa opätovne prihovoriť za zavedenie komentárov k testom. Kvalitné a zaujímavé auto, ak je naviac veľmi profesionálne a bez zbytočného rešpektu zhodnotené (čím je p. Fokt ostatne známy), si iste zaslúži, aby sme sa k nemu mali možnosť vyjadriť. Tak, ako vzbudí pozornosť a množstvo komentárov napríklad článok o jazdných dojmoch s faceliftovanou Fabiou, rovnako by sa viacerí chceli a vedeli vyjadriť napríklad k BMW 5er (iste by napr. Dinar mal pár poznámok k testu, možno i výhrad ). Verím, že diskusia by tu bola hodne dlhá.

I keď viem, že na to redakcia myslí (a dúfam, že na tom i pracuje), prosím o skoré umožnenie komentárov k testom.

Takže inak. Pri každom aute si človek vytvára predstavu a názor naň ešte predtým, než by ho čo i len zhliadol. Počnúc článkom v News (aby sme nechodili ďaleko od tohto webu) cez rozsiahle testy v časopisoch a TV až po tisíckrát omieľané tézy na blogoch niektorých dogmatikov presviedčajúcich “neveriacich” o svojej pravde a o najlepších v triede ;-). Na základe týchto informačných zdrojov si vytvoríme do značnej miery zásadný názor na auto, ktorý potom niekedy tvrdohlavo obhajujeme i v tunajších diskusiách.

Ale čo realita? Stačí tisíckrát napísané a povedané na vytvorenie objektívneho názoru? A ako odolajú tieto virtuálne názory pri zrážke s realitou?

A. OČAKÁVANIA

Ako každý výrobca i Citroën pri svojom najnovšom produkte nešetrí slovami o tom, ako je vo všetkých ohľadoch lepší ako jeho predchodca. To je fajn, PR je PR, vravím si, ale keď to čítam po x-tý krát i z úst novinárov, ktorých názor rešpektujem, začínam byť zvedavý.

Dizajn novej Cé trojky je už z obrázkov veľmi vydarený. Je to skrátka Francúz v tom najlepšom zmysle. Dizajn srší nápadom, je v správnej miere milý, ako sa od auta tohto segmentu očakáva, pridáva však oproti predchodcovi niektoré ostrejšie črty. Z obrázkov ma presvedčil a radím ho k dizajnovo najvydarenejším autám svojej triedy.

Interiér tiež vyzerá sľubne. Preč je lacná “Plastiklandschaft” a najmä otrasný digitálny ukazovateľ jeho predchodcu (kto vymyslel do auta digitálny otáčkomer, mal by byť minimálne defenestrovaný); ručičková klasika je späť. Čítam básne na vysokú kvalitu plastov palubovky i celého interiéru a na pohľad nemám dôvod pochybovať. Taktiež priestor vpredu je označovaný ako jeden z najlepších v triede. O priestore na nohy vzadu ale čítam viac či menej negatívne vyjadrenia; kufor však opäť žne chválu za svoj nadpriemerný objem.

Veľké očakávania vzbudzujú i nové motory pochádzajúce zo spolupráce s BMW. Sklamanie naopak spôsobuje ponechanie starých 8-ventilov 1,1i a 1,4i, technicky asi 20 rokov starých. Pritom práve jedna-štvorka sa javí ako optimálny kompromis v tejto triede a ja by som vyberal práve z dvojice tisícštyristoviek. Túto kubatúru chcem i vyskúšať v Cé trojke. S VTi motorom už skúsenosť mám, avšak v o triedu väčšom Peugeote 308. Tam síce úplne nesklamal, ale dynamika vyzerá úplne inak; jedna-štvorka v Ceede (správne vytočená) bola subjektívne živšia. Taktiež skúsenosť so sesterským levom 207 s motorom 1,4 16v - 65 kW nedáva veľké nádeje: malý lev i s papierovo výkonným motorom bol len tak-tak. Preto očakávam, že VTi v obdobne veľkej C3 bude tak akurát a 55 kW verzia bude zrejme stále dosť veľký kompromis.

Okrem iných vychytávok Citroën láka najmä na svoje jedinečné čelné sklo Zenith, siahajúce až za hlavu predných cestujúcich. Vyzerá síce atraktívne, o jej praktickosti a reálnom význame však pochybujem. Uvidíme, možno naživo presvedčí viac.

Najmenej reálny názor si vytvorí čitateľ na to, čo je podstatou auta: pohyb. Avšak už podľa čítaných testov, znalosti iných modelov Citroënu a zaradenia auta očakávam typicky francúzsky pohodlný podvozok, príjemne mäkký, až húpavý, avšak neočakávam žiaden cit vo volante a riadení; o nepresných prevodovkách od dvojitého šípu už kolujú legendy. Takže čakám obrazne povedané kilometrové dráhy a päťku niekde v polovici spolujazdcovho sedadla.

B. REALITA

Pozerám sa na Cé trojku a napriek tomu, že ju mám napozeranú z netu i časopisov dostatočne, prvá vizuálna skúsenosť môj predbežný dojem mierne poopravuje. C3 je stále malé auto, a to dokonca o pár cm menšie, ako dneš už normované štyri metre. Pôsobí drobnejšie a kompaktnejšie, ako som čakal. Holt pri tom všetkom pí ár o raste a dospievaní vo všetkých ohľadoch človek ľahko zabudne, že je to stále malé mestské autíčko. Ani s tými ostrými črtami to nie je také horúce. Pôsobí síce dospelejšie ako vedľa stojaci starý model, ale stále je ho ťažké označiť ako silne maskulínne; naopak, okamžite ho asociujem so ženským pohlavím. To však iste nie je chyba, vzhľadom na cieľové zameranie auta. Svoje robí aj farba a výbava; na promo fotkách v čiernej metalíze, so sedemnástkami kolesami a množstvom kontrastného chrómu vyzerá dospelejšie ako vínová červená na menších kolesách.

Nasadám. Oceňujem široké dvere a na základ výborné sedadlá. Prekvapivo slušné bočné vedenie (predajca ma uisťuje, že to sú základné sedadlá), poťah dobre držiaci telo, skrátka na pomery triedy viac ako slušné. Výškové nastavenie sedadla ale neumožňuje ísť tak nízko, ako by som chcel a ja hlavou leštím strop (OK, mám 193 cm, ale Fabia ich zvládne s rezervou). Priestor vpredu ale celkovo veľmi dobrý, časáky neklamali. Pocit vzdušnosti pridáva subjektívne priestor, obmedzenia necítim, okrem nešťasnej strechy. Možno iba šírka lakťovej opierky (asi tretinová v porovnaní s mojím autom) mi pripomína, v akej triede sedím. Nedostatočná výška je ale dôsledok príplatkovej strechy Zenith, ktorej posuvný segment znižuje o pár cm výšku interiéru a zrovna tie mi chýbajú; nebyť jej, asi je všetko OK. Dostávam sa k najväčšej pýche Citroënu: panoramatickému čelnému sklu Zenith. A bez okolkov vravím, že sa bez neho zaobídem. Pocit, že vidím viac smerom hore, je síce fajn, ale nič praktické v tom nevidím. OK, na križovatke môžem zastaviť až na samej hranici a vidím na semafor. To je však pseudoproblém, ktorý v aute vnímam asi rovnako “intenzívne”, ako bilboardy politických strán popri ceste. Chýbajúce centimetre výšky sú silnejší argument. Nakonie si aj tak zaťahujem strechu dopredu a jazdím ako s “normálnym” čelným sklom.

Dostávam sa k haptike alias povestnému ohmatávaniu plastov. Plasty sú príjemne mäkčené, ale iba v hornej časti. Avšak i tie tvrdé vyzerajú dobre, naviac ich členenie a tvarovanie je zaujímavé, svojské a všetko, len nie fádne. Tu musím prikývnuť novinárom, že dojem robí Cé trojka vskutku dobrý. Štruktúra plastov je i na pohľad príjemná, všetko ladí dohromady. Možno len panel s ovládaním manuálnej klímy vyzerá o niečo lanejšie, ako verzia s automatickou klímou a mierne kazí dojem.

Dosť ale bolo ohmatávania a iných fetišistických praktík; ide sa jazdiť. Zasúvam kľúčik do zapaľovania a chytám do rúk volant. A ďalši príjemné prekvapenie: volant je veľmi dobre tvarovaný, má výrazné vybranie v polohe 14:45 a sploštený spodok. Ani mnohé o triedu väčšie autá nestíhajú držať krok. Bod k dobru. Štartujem a ozve sa dobre utlmený príjemný zvuk štvorvalca. Na tachometri má len 202 km, tak som k nemu citlivý. Až keď pohľadom zisťujem, či sa motor zahrial, registrujem absenciu ukazovateľa teploty a vidím len modrú kontrolku studeného motora. Keď zmizne, mierne pritláčam na plyn. A i keď je motor úplne surový, kultivovane zrýchľuje. Očakávania sú prekonané realitou. Dynamika akcelerácie je na taký malý motor prekvapujúca. Hoci neprekračujem štvorku na otáčkomeri, autíčko sa derie vpred s nečakanou chuťou, ľahko sa vytáča a ani pružnosť nie je najhoršia. Na prvých troch rýchlostiach je to výborné. Na päťke samozrejme pomenej, ale stále znateľne lepšie, ako mi spomienky na dvestosedmičku s podobným motorom dovolili dúfať. Motor je teda asi najväščím prekvapením. Opäť si zároveň potvrdzujem svoju tézu, že ešte dôležitejšia, ako absolútny výkon, je hmotnosť, s ktorou motor musí súperiť. Kým jeho 95 koní sa s ťažkou 308čkou narobilo, tu sa evidentne narobia oveľa menej a robota ich aj viac baví. Ak teda Cé trojku, jednoznačne s benzínom VTi.

Postupne vnímam i ostatné aspekty jazdy. Moje teoretické očakávania ohľadom riadenia sa potvrdzujú. Relatívne mäkké, s dosť citlivým posilovačom; rovnako nízke očakávania neprekonalo radenie. Dosť dlhé a bez potrebného odporu, ktorý by som privítal. Teda to, čomu ja bez snahy o dehonestáciu hovorím ženské riadenie (ženy iste ľahkú manipuláciu s volantom a radiacou pákou ocenia). Podvozok však nie je taký mäkký a húpavý, ako som anticipoval. Prekvapivo pevný a na kruháčoch dostatočne držiaci stopu; samozrejme nie je to motokára, ale ani žiadny americký krížnik zo šesťdesiatych rokov. Dodatočne zisťujem, že auto má nadštandardné 16´´ kolesá a širšie gumy s nižším profilom, ktoré čiastočne vysvetľujú dobrú stabilitu a tuhší dojem z podvozka. Sériové gumy asi spravia podvozok o niečo mäkším. Mne ale toto naladenie celkom vyhovovalo a opäť dojmy oproti neveľkým očakávaniam zlepšilo.

Po pár kilometroch sa vraciam späť. Na križovatke sa pozerám, či mi nezhasol motor, lebo nič nepočujem (aké klišé). Nie, otáčkomer ukazuje cca. 800 rpm, teda žiadne školácke skapanie motora. Uznanlivo kývam hlavou, smutne konštatujúc, že ani mnohé väčšie autá o takomto kultivovanom motore nepočuli.

Parkujem pred showroomom. Po vystúpení ešte pozriem kufor; nadštandardných 300 litrov by som mu ale nikdy netipoval. Nakoniec skúšam z testov očakávanú najväčšiu slabinu auta: priestor vzadu. Už otvorenie dverí očakávania ešte zhoršuje: kde je tu miesto na nohy? Napriek tomu sa masochisticky súkam do zadu. Nie, to skutočne nejde. Hlava zostáva vyklonená doboku, koleno sa snaží urobiť dieru do predného sedadla. Ani neskúšam zasunúť druhú nohu a idem von. Toto je bezpochyby najmenší priestor vzadu v triede. I keď som si vedomý, v akej triede sa nachádzam, Fabia tohto malého Francúza posiela o triedu nižšie. Áno, rozdiel miesta vzadu je takmer rozdiel triedy. Tu teda testy neklamali a očakávania sa oproti realite stávajú optimistickými. Toto jednoducho Citroën nedomyslel. Nadštandardné miesto vpredu je plne na úkor miesta vzadu. Neviem si predstaviť, že by som dozadu dal detskú sedačku, nieto ešte väčšie dieťa.

Zatváram dvere a sumarizujem. Medzitým ešte pozriem na C3 v plnej paľbe (1,6 VTi s najvyššou výbavou). Vyzerá bezpochyby lepšie, na 45 %-ných sedemnástkach, v čiernom laku, v interiéri veľký displej, digitálna klíma, super. Ale cenovo je už hlboko v nižšej strednej triede.

Vraciam sa k testovanému autu. Druhá výbava v poradí zahŕňa všetko, čo človek potrebuje: 6 vakov, rádio so 6 repro a DO pod volantom, manuálna klíma, elektrické okná vpredu, nastaviteľné sedadlo, dokonca tempomat. Okrem metalízy a možno lakťovej opierky nič viac netreba; rozhodne netreba priplácať za čelné sklo Zenith. A to za základných 11490 €, z čoho predajca naznačil i možnosť zľavy. Ale to už odbočujem.

Sumarizujem teda: I keď som v niektorých aspektoch bol prekvapený, prevažnú väčšinu dojmov som očakával. Teda pri dostatočnej teoretickej príprave a oboznámení sa s dojmami a názormi profesionálov človek v zásade vie, čo ho asi čaká a žiadny šok nezažije. Tak i pri Cé trojke: tak, ako som očakával, má príťažlivý dizajn exteriéru i interiéru, veľký vnútorný priestor vpredu, kvalitne vypracovaný a zaujímavý interiér. “Bavorácky” motor je veľmi živý a dynamický, pritom pri voľnobehu a nízkych otáčkach mimoriadne tichý. Rovnako som očakával mäkšie riadenie, citlivý posilovač a dlhé, nepresné dráhy prevodovky, ako i francúzsky citlivé brzdy. Reálne stretnutie však predsa niektoré očakávané dojmy pozmenilo: predovšetkým Cé trojka stále zostáva malým milým autíčkom, ktorého ostrejší výraz pôsobí ako zamračený pudlík: môže sa tváriť ostrejšie, svoju milú povahu však nemení. Čo som obzvlášť rád, motor VTi prekonal očakávania, jeho živosť a kultivovanosť ho ťahá veľmi vysoko v triede a nespomínam si, kedy som naposledy šiel s tak vydareným malým motorom. Mierne tiež prekvapili jazdné vlastnosti; možno i vďaka rozmeru pneumatík bol podvozok tuhší, ako očakávaná francúzska plavnosť. Panoramatická strecha nepresvedčila. Priestor vzadu (v negatívnom zmysle) prekonal očakávania a zráža veľa bodov malému Citroënu v konkurenčnom boji. Ani kufor nepriznáva deklarované litre.

Záverom teda nezostáva iné, len skonštatovať onu známu floskulu, že najlepšie dojmy si človek urobí na vlastnej koži a každého r.ť je inak veľká, preto na ňu sadne iný šerbeľ.

Aj pri autách nie je veľké riziko povedať, že sa mi páči Aston Martin Vanquish, som nadšený z Mercedes SLS AMG či idem do kolien pri Lambo Reventóne. Čo tak ale povedať opak? Konieckoncov šaría u nás (zatiaľ) nevládne a za uvedenie nevkusu na trh sa dizajnérom ruky neodtínajú.

Takže ktoré autá, ktoré si môžeme u nás dnes kúpiť, sú škaredšie ako nahé fotky Roseanne Barr, vracajú späť do hrdla vianočné pupáčiky, či po zazretí spôsobujú deťom nočné mory?

13. TOYOTA Prius

Ešte stále dopredávaná minulá generácia ekoauta je zrejme jedným z dôvodov “obľuby” “hlávkových šalátov” nielen tu na webe.  Jazdiť dobrovoľne s týmto baterkovým zázrakom je ako zaplatiť si prednášku Ľubice Trubíniovej, šéfky Greenpeace na Slovensku. Nie, Toyota, dnes už na ťavách ľudia nejazdia, preto nebudú z nostalgie kupovať niečo, čo ťavu jednohrbú náramne pripomína.

12. RENAULT Vel Satis

Hatch vyššej strednej? Podobný omyl ako ruský raketoplán Buran. Avantime so mnou už v živote neprehovorí, ale jednoducho musím. Ťažko povedať, či je auto škaredšie svojimi podivnými reflektormi zpredu, či kačacím zadkom vzadu. Tak toto nie, a to hovorím nielen ja, ale i kupujúci, či skôr nekupujúci tohto Quasimoda.

11. MITSUBISHI Colt

Dokonalý spôsob, ako pokaziť dizajn malého milého mestského autíčka, je “našróbovať” naňho “nasratú” masku ralyešportového Eva X. Vznikne z toho bastard, ktorý sa nevie rozhodnúť, čím má byť a nakoniec nie je ničím, len príkladom nezvládnutého redesignu.

10. DODGE Nitro

“Pekný” príklad amerického veľkohubého dizajnu. Ani keď to nedosahuje rozmery full-size trucku, neodpustia si pokus o Rolls Royce na prednej maske. Dórske a iónske stĺpy patria na na antické chrámy či vily finančných žralokov, nie na autá.

9. BMW 5 GT

Veľryba vyplavená na breh, obtlstlý nosorožec či druhohorný stegosaurus, to všetko môže pripomínať najnovší pokus od BMW, ukazujúc, že i prémiová automobilka môže zakopnúť. Kto vidí na tomto na liposukciu zrelom zadku akúkoľvek eleganciu, inak nerozlučne spojenú s kategóriou GT?

8. VOLKSWAGEN Fox

Viem, že rýpnutím do “Mistra elegancie” si koledujem minimálne o kľúčom oškreté auto, v horšom prípade o prokurátora, ale nedá mi inak. Tento smiešny disproporčný pokus o úzky mini monospace mi vykrúca tvár do úškrnu vždy, keď ho sporadicky zazriem. Takto by muselo vyzerať nové “služobné auto” Mr. Beana, keby sa nakrúcala nová séria.

7. NISSAN Tiida

Urážka pojmu hatchback a suverénne najškaredšie auto v C segmente. Snaha o natiahnutie kabíny a získanie priestoru docielila absolútne disproporcie medzi kratučkou prednou časťou a nafúknutou kabínou. K optimálnym tvarom má asi tak ďaleko ako ženy z Rubensových aktov k mieram topmodelky.

6. CHRYSLER PT Cruiser

O tom, či Američania majú vkus, sa môžeme hádať, ale tento kríženec kamionového ťahača a retro hot-rodu to rozhodne nepotvrdzuje.

5. DACIA Logan MCV

Hatch znásilnil skriňovú dodávku a na svet prišiel MCV. Kto urážal Superb II označením jazvečík, nech si prezrie pomer rázvoru a dĺžky tohto výkvetu rumunského automobilizmu.

4. SSANGYONG Actyon

Ako kreveťák z filmu District 9 či sauropod z ranných druhohôr vyzerá tento kórejský pokus o auto. Alebo treba skúsiť aplikovať taktiku ako pri ohavnej žene v duchu hesla: „nejestvuje škaredé auto, len my málo pijeme“.

3. CHEVROLET/DAEWOO Tacuma

A ideme do finále. Kto zanevrel na kategóriu MPV, asi ako prvú videl túto americko-kórejskú nevestu. Buba Mara z Kusturicovho kultového filmu Čierna mačka, biely kocúr má automobilového súrodenca práve v nej.

2. KIA Opirus

Do hrtana sa tlačia vianočné pupáčiky,spojenie medzi očami a mozgom sa prerušuje, prichádza milosrdné bezvedomie. Pre tento dizajn sa Kórejcom posmieval svet; čím skôr túto amatérsku kópiu E-Klasse prestanú vyrábať, tým lepšie pre značku.

And the winner is…

1. SSANGYONG Rodius!

Tak toto musela byť jazda storočia. Neviem, aký matroš mali dizajnéri k dispozícii, ale lysohlávka s tromi lajnami koksu na vyprodukovanie tohoto zázraku nestačí. Ak sa Guantanámo nezatvorí preto, že tam sedia odsúdení za tento zločin proti dobrému vkusu, som za. Nadávka “vylez mi na hrb” v kontexte tohto auta získava nový, pikantný rozmer.

A čo Vy? Chýba Vám v Shrek Top Ten niekto?